K niektorým otázkam hodnotenia revolúcie 1848 - 1849
na Slovensku

Ladislav TAJTÁK

Z príležitosti storočnice Daniela Rapanta, autora monumentálneho diela o Slovenskom povstaní rokov 1848 - 1849 ako i 150. výročia revolúcie 1848 - 1849 uskutočnili sa vedecké podujatia, ktoré priniesli i nové podnety i hodnotenia v našej i zahraničnej historiografii. Takým podujatím bola medzinárodná vedecká konferencia na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity r. 1998, z ktorej vzišiel zborník pod názvom Stredoeurópske národy na križovatkách novodobých dejín 1848 - 1918. Historický ústav SAV uskutočnil r. 1998 sympózium na tému Revolučné roky 1848 - 1849 - medzník slovenských dejín. Zo zahraničných prác si zasluhuje pozornosť dielo amerického profesora maďarského pôvodu I. Deaka svojim kritickejším hodnotením politiky L. Kossutha a politiky maďarskej vlády. Stručný ale koncepčne nový pohľad na revolučné udalosti vo vzťahu k Čechom a Slovákom podal J. Rychlík, na ktorého nové poňatie otázky treba podľa nášho názoru odpovedať.

Podľa neho tak ako česky ani slovenský program nemali nádej na úspech v revolúcii, pretože uvedené štátoprávne požiadavky boli celkom nezlučiteľné s programom maďarskej revolúcie. Maďari chceli premeniť mnohonárodnostné Uhorsko na moderný maďarský štát a na túto snahu nemali by sme hľadieť spod zorného uhla protimaďarských predsudkov. To preto, že z maďarského hľadiska to bolo celkom logické, tak ako požiadavka nemeckého zjednotenia u rakúskych Nemcov. Podobný proces podľa neho prebiehal v revolúcii vo Francúzsku, ktorý premenil etnický rôznorodý štát navonok na čiste francúzsky, čo autor dokladá tým, že jakobíny sa najvýraznejšie stavali proti akýmkoľvek federalizačným snahám Bretoncov, Kataláncov a ďalších etnických skupín. Kossuthova revolučná vláda z vlastného hľadiska konala celkom logicky, keď Žiadosti odmietla, lebo federalizovať Uhorsko by vraj znamenalo rezignovať na vytvorenie maďarského štátu uhorských hraniciach. Revolučná maďarská vláda chcela proti slovenským činiteľom zakročiť mocensky, čo viedlo nakoniec k slovenskému povstaniu.

Podľa nášho názoru, autorova koncepcia je v protiklade s výsledkami výskumu Daniela Rapanta, slovenskej aj českej a v niektorej otázke aj maďarskej historiografie a preto si tieto názory žiadajú vysvetlenie. Z hľadiska teorteticko-metodologického a koncepčného stanovisko autora nemožno považovať za objektívne, pretože na jednej strane žiada porozumenie pre maďarské a nemecké ciele a snahy, ale na strane druhej nedáva priestor na vyjadrenie snáh a programov českých, slovenských a ostatných národností tak, aby čitateľ mohol porovnať, ktoré z týchto programov a úsilí boli v súlade s revolučnými ideami doby a progresívnymi tendenciami historického vývoja. Program slovenský ani český nemožno posudzovať len z hľadiska toho, že neboli zlučiteľné s programami maďarskej a nemeckej revolúcie, lebo tieto z hľadiska vlasného národného záujmu museli byť formulované tak, aby vyjadrili to, čím tieto národy chcú byť a aké miesto chcú zaujímať mnohonárodnej rakúskej ríši. V tej dobe to znamenalo uznanie požiadavky svojbytnosti a národnej rovnoprávnosti a prebudovanie monarchie na základe federalizácie. V tejto súvislosti treba konštatovať, že v týchto podstatných otázkach vystupovali vo svojich žiadostiach a snahách aj predstavitelia ostatných národov Uhorska. A už vôbec sa nemožno stotožňovať s názorom, že maďarská revolučná vláda a Kossuth z vlastného hľadiska konali celkom logicky, keď odmietli Žiadosti, lebo niektorí domáci aj zahraniční kritikovia národnostnej politiky maďarskej vlády upozorňovali, že ak mnohonárodnostné Uhorsko sa chce udržať, musí sa zreformovať na štátoprávnom federalizačnom základe. Poukazuje na to, aj skutočnosť, že keď sa maďarský zápas o nezávislosť dostal do vojenskej a politickej krízy, nakoniec sám Kossuth hľadal z nej východisko v nadviazaní vyjednávania so zástupcami Rumunov a Srbov, ale už bolo neskoro, podobne ako bolo neskoro aj prijatie rezolúcie o národnostnej otázke, ktorá bola vládou vydávaná za národnostný zákon.

Na názory, ktoré požadujú väčšie porozumenie pre politiku L. Kossutha a maďarskej vlády v revolúcii sú stále aktuálne závery D. Rapanta v historickej úvahe Štúr a štúrovci v službách národa a pokroku adresovanej v polemickom tóne maďarským marxistickým predstaviteľom. V nej Rapant dokazuje, že maďarský boj za štátnu nezávislosť v revolúcii nebol nijakým bojom za svetovú, ba ani európsku slobodu, ale len bojom za úzke ciele vlastné. Rapant tu zdôrazňuje, že cieľom boja Maďarov nebola sloboda iných národov, ale len sloboda vlastná, sloboda ďalšej nadvlády sociálnej, národnostnej i sociálneho útlaku nevynímajúc príslušníkov vlastného národa. Dokazoval ďalej, že Maďari v podunajskej konfederácii chceli zastať úlohu Rakúska a nechceli ísť cestou federalizačnou a vo svojich plánoch zostali na úrovni štátnonárodnostnej a supremačnej. Naproti týmto snahám, Rapant poukazuje na to, že Žiadosti boli ďaleko radikálnejšie než maďarské slobody, pretože žiadali úplné zrušenie poddanských vzťahov, ale i všeobecné hlasovacie právo neviazané na volebný cenzus, úplnú tlačovú slobodu bez kaucie a zhromažďovanie bez predbežného vrchnostenského súhlasu. Podľa neho uskutočnenie slovanského to znamená i českého, ale najmä programu slovenského, by bolo znamenalo ďaleko prevratnejšiu premenu dobovej spoločenskej sústavy než všetky ústavy tej doby. Vtedajší boj podľa neho nešiel o slobodu, ale o národnosť. Dokazovanie o neslobodomyselnosti a reakčnosti súčasnej slovenskej a slovanskej politiky zo strany nemeckej a maďarskej bolo len pláštikom, ktorým sa mali kryť životné záujmy vtedajších vládnucich národov a vrstiev.

Na porovnanie pozrime sa akú ideovú podobu mali slovanské návrhy, konkrétne českej proveniencie v podaní a formulovaní popredných českých politických predstaviteľov K. Havlíčka-Borovského a Fr. Palackého. V apríli 1848 K. Havlíček v Národních novinách výstižne napísal, že “máme slobody a parlament a preto teraz starajme sa sami o seba a prvou a najhlavnejšou starostlivosťou musí byť starostlivosť o národnosť a jazyk, pretože najväčšia sloboda bez národnosti nie je ničím, lebo je to sloboda pre cudzích, pre utlačovateľov a pánov našich, nie pre nás”. V tejto súvislosti kladie si ďalej aj otázku, že “čo pomohla doposiaľ Írom sloboda Anglicka čo pomohla našim Slovákom sloboda Uhorska”. Svojou zásadovou kritikou pritom nekompromisne poukazuje aj na Spojené štáty keď kladie otázku, že čo prispieva čiernym otrokom v južných územiach Štátov najslobodnejšie zriadenia týchto zemí. Dospieva potom k záveru, že “kdekoľvek nepanuje vaša reč, vaša národnosť, ste utláčaný aj v najslobodnejších zemiach”. Na adresu nepoctivosti vládnucich národov pritom poukazuje príkladom na Maďarov a Nemcov, ktorí podľa neho sa teraz chovajú tak, akoby oni sami celú slobodu a demokraciu na svete pachtovanú mali. Vyčíta im, že neustále zdôrazňujú, že politická sloboda je hlavná vec a že národnosť sa nemá nadsadzovať a že oni neustále zdôrazňujú, že viac o politickú slobodu stoja než o národnosť. Proti takýmto argumentom Havlíček reaguje stanoviskom, že politická sloboda bez národnosti nemá cenu a že u ktoréhokoľvek národa panuje cudzia reč, cudzí jazyk, v úradoch, školách a v živote, tam nie je pravá sloboda, nie je demokracia.

V zásadnom spore o význame a vzťahu slobody a národnosti v tej dobe živo pretriasanom v politike, spoločnosti a v tlači Havlíček dospeiva k záveru, keď na adresu Nemcov a Maďarov vyhlasuje: “Vy chcete politickú slobodu, my Slovania chceme politickú i národnú slobodu, my teda sme slobodomyselnejší než vy.” V takýchto súvislostiach túto otázku chápali aj slovenskí aj národnostní predstavitelia a takto ju interpretoval aj Rapant ako sme na to už poukázali.

Jednou z ústredných štátoprávnych otázok v Rakúsku bola otázka federalizácie ríše, ktorej odporcovia dobovej terminológie boli centralisti požadujúci zjednotenie s nemeckými štátmi. Fr. Palacký právom odmietol tieto snahy z hľadiska nedobrej historickej skúsenosti Slovanov i súčasných ideových i politických snáh národov a argumentoval tvrdením a požiadavkou, aby Rakúsko sa stalo konštitučným slobodným štátom podľa vôle a zmyslu väčšiny, t.j. dvadsaťosem miliónov Slovanov, Talianov, Maďarov a Rumunov proti 7 miliónom Nemcov. Svoje stanovisko zdôvodňoval tým, že ich vedie idea národnosti, ktorá je zmyslom revolúcie 1848 - 1849. Pritom poznamenáva, že pri prijímaní konštitúcie Nemci vyhlasovali národnosti za rovnoprávne v teórii, ale, že prax za tým pokuľháva, ale, že Maďari odopreli rovnoprávnosť tak v praxi ako v teórii. Palacký sa v tejto súvislosti odvoláva na 5§ oktrojovanej ústavy, ktorá vyhlasuje, že “všetky kmene národné užívajú rovnaké práva a každý z nich má nezrušiteľné právo k zachovaniu a pestovaniu svojej národnosti a svojho jazyka”. Palacký vychádzajúc z názoru, že idea rokov 1848 - 1849 je ideou národností, zdôrazňuje zásadu, že v slobodnom konštitučnom štáte platia zákony pre všetkých občanov rovnako. Každé nadprávie, každá výhoda môže byť uvedená do života len násilím a je negáciou práva. Z toho potom vyvodzuje, že pokiaľ národy budú mať príčiny báť sa o svoju národnosť, nebude v Rakúsku nikdy spokojnosti a mieru, čo napokon potvrdili aj dejiny. Pri inej príležitosti Palacký zdôrazňuje, prečo Česi nechceli voliť do nemeckého parlamentu s odôvodnením, že sa boja o svoju národnosť, ktorá je v Rakúsku lepšie zabezpečená. Toto stanovisko vyústilo do vyhlásenia, že Slovanom záleží a musí záležať na zachovaní slobodného a demokratického Rakúska. Česi Rakúsko nepovažovali za nemecký štát pretože, ako poukazovali na to, že z 18 miliónov obyvateľov je len 6 miliónov Nemcov a že väčšinu tvoria Slovania. Z toho dôvodu Rakúsko musí prihliadať na túto skutočnosť ak nechce svoju existenciu postaviť v neistotu.

Veľkú pozornosť otázkam federalizácie Rakúska venoval aj Havlíček a svoj postoj týmto otázkam zdôvodnil tým, že každý národ ustavične túží po politickej samostatnosti z prirodzeného pudu, ktorý u rakúskych národov by musel nevyhnutne viesť k rozpadu ríše. Podľa neho len cez federatívne usporiadanie možno dať rakúskym národom toľko samostatnosti, koľko bez ujmu ústrednej moci možno oželieť a tak nahradiť národom aspoň z väčšej časti všetky výhody samostatnosti v spojení so všetkými výhodami veľkej a mocnej ríše. Možno povedať, že Havlíček jednoznačne vystihol prirodzený zdroj a tendencie vývoja a túžby každého národa po politickej samostatnosti, ale i možnosť voľby medzi výhodou samostatnosti a výhodou veľkého a mocného štátu. Príkladom na to poslúžia súčasné udalosti vo svete ako napríklad rozhodovanie Kataláncov v Španielsku, Valónov a Flámov v Belgicku a francúzskych Kanaďanov v Kanade.

Havlíček vo svojej zásadovosti a predvídavosti zaujal stanovisko i v otázke vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi, keď po predošlom odpore proti jazykovej odluke štúrovcov dospel k záveru, že ak Slováci chcú byť samostatným kmeňom, čiže národom, podá k tomu svoju ruku, lebo naučil sa vážiť si vôľu každého a slobody nadovšetko iné vážiť. Stasnovislo vyjadril aj v súvislosti s ohlasom Kossuthovej osobnosti v Čechách, ku ktorému došlo po rozpustení snemu a útokoch vlády proti politickým slobodám. V reakcii na to v Čechách ozývali sa hlasy “Éljen Kossuth”. Na tieto prejavy Havlíček reagoval názorom, že pri chladnej hlave žiaden Slovan nebude tak robiť, čo zdôvodňoval tým, že keď Kossuth prišiel k moci, začal znovu utiskovať Slovanov a že nepozná inú slobodu aklo maďarskú slobodu, ktorá je však spojená s otroctvom Slovanov. V maďarskej spoločnosti v tom čase sa šírilo heslo “magyar a szabadság”, že maďarská je sloboda.

Nastoľme si teraz otázku aké boli skutočné ciele a charakter moderného nacionálneho maďarského štátu a ako ich chcel realizovať Kossuth a maďarská vláda v porovnaní s vývojom v českých zemiach. Základnou východiskovou pozíciou pre Kosuttha bola idea jednotného a nedeliteľného uhorského čiže maďarského politického národa na rodziel od rakúskeho modelu uznávajúceho jestvovanie národnosti a ich národných práv. V období jari národov podľa nášho názoru nemožno hovoriť o vytváraní moderného mnohonárodnostného štátu bez uznania svojbytnosti a rovnoprávnosti inonárodných subjektov. Ak v českom politickom tábore a v Rakúsku sa v týchto otázkach už vychádzalo z myšlienok prirodzeného práva, v maďarskej politike prevládali nozory, ktorých korene boli zapustené vo feudálnej spoločnosti v podobe zásady “unam udesque natio hungarica”. Kossuthova koncepcia zachovať šľachtu v “osobách a majetkoch” bola zameraná na presadzovanie politiky výlučnosti a hegemonizmu maďarského národa. V Uhorsku, kde Nemaďari mali väčšinu, politika vlády neuznávajúca ich národnú osobitosť a národné požiadavky nemala logiku v súlade s duchom doby. Možno konštatovať, že politickým predstaviteľom chýbali štátnicke schopnosti predvídania spoločenského a národnostného vývoja v súlade s progresívnymi myšlienkami dvoch francúzskych revolúcii a myšlienkovým dedičstvom uhorských jakobínov najmä v ich predstavách o riešení národnostnej otázky v mnohonárodnostnom Uhorsku. V tejto súvislosti treba konštatatovať, že odvolávanie sa na francúzskych jakobínov, ktorí sa odmietavo stavali proti federalizačným snahám národnostných menšín nahráva utlačovateľskej národnostnej politike maďarskej vlády. J. Rychlík nastolil aj otázku prečo sa maďarským liberálom nepodaril pokus o vytvorenie politického národa. Podľa nášho názoru stručne povedané preto, že Uhorsko sa v ničom podstatnom nepodobalo na Francúzsko, ktoré už za Ľudovíta XIV. bolo významnou európskou mocnosťou tak na poli mocensko-politickom, vojenskom, hospodárskom i v oblasti vedeckej i kultúrnej. Treba aj poznamenať, že národnostná politika francúzskych jakobínov nebola v súlade s ideami Veľkej francúzskej revolúcie (VFR) slobody, rovnosti a bratstva. Naproti tomu uhorskí jakobíni vo svojich štátoprávnych predstavách vychádzajúc z reálnych národnostných pomerov krajiny si uvedomovali, že ak majú nadviazať na revolučný ideový odkaz VFR, musia riešiť aj túto otázku. Maďarská revolúcia a jej hegemón liberálna šľachta tento najprogresívnejší odkaz domácich jakobínov zámerne zamlčala obhajujúc vlastné triednopolitické a spoločenské záujmy a hegemonistické postavenie masďarského národa proti vizionárskej predstave uhorských jakobínov o rodine rovnoprávnych národov Uhorska.

Pripomeňme si aké argumenty a prostriedky navrhoval Kossuth a maďarská vláda pri presadzovaní svojich cieľov. Už na sneme 11. 12. 1847 načrtol národnostný vývoj v Uhorsku prirovnávajúc uhorských Slovanov, Rumunov a Nemcov k francúzskym Bretoncom, anglickým Wallesanom a pruským Kašubom v tom zmysle, aby používali svoje jazyky dotiaľ, kým neuznajú, že existuje len jeden národ pod svätou korunou a to je národ maďarský. Skutočné zmýšľanie vyjadril Kossuth v revolúcii v súvislosti s jednaním so srbskom delegáciou, ktorá vyjadrila podporu maďarskej revolúcii a vláde, sľubujúc svoje životy a majetky pri jej obrane, ale zároveň požadujúc uznanie Srbov za národ čo Kossuth odmietol. Keď dostal odpoveď, že v tom prípade budú Srbi hľadať podporu inde, odvetil, že v takom prípade bude o spore rozhodovať meč. Podobne nekompromisne reagoval na vystúpenie hybského notára L. Kleina, ktorý na stoličnom zhromaždení prečítal liptovskú petíciu slovensky, na čo Kosstuh v zápatí na sneme 4. 4. 1848 vyhlásil, že takých buričov treba rozšliapať a prijať také opatrenie, aby v Uhorsku už nikdy nebolo slovenského zhromaždenia. Podobne ako Kossuth postupovala aj Baťániho vláda, keď na svojom zasadnutí 12. 4. 1848 reagovala na liptovskú petíciu vyhlásením, že jej požiadavkám netreba venovať väčšiu pozornosť, lebo petícia nemá podporu slovenských más a že sú to vyhlásenia izolovaných jednotlivcov panslavistického zamerania.

Vypuklým a kontraverzným problémom revolúcie sa stala otázka politického národa, ktorej genézu v svojej práci podal D. Rapant. V Uhorsku sa dostali na pretras dve koncepcie politického národa, takpovediac oficiálnej, zo strany maďarskej vlády premietnutej do hesla jediný a nedeliteľný politický národ maďarský, čo znamenalo neuznanie ostatných nemaďarských národov za národ ale len za ľud. Druhú koncepciu politického národa reprezentovali nemaďarské národy ako súbor práv národnej subjektivity, ktorých význam výstižne sformoval rumunský predstaviteľ S. Barnatiu, keď vyhlásil, že Rumuni musia najskôr vydobyť národnú rovnoprávnosť a uznanie za politický národ a len následne hospodársky a spoločenské reformy. Tejto súvislosti možno konštatovať, že vznik fenoménu politického národa v Uhorsku nemá prirodzený pôvod, ale že bol uvádzaný do života v rozpore s progresívnym etnickým a spoločenským vývinom ako nástroj odopierania prirodzených práv nemaďarským národom a neskôr ako nástroj hrubého politického a národného útlaku. Nepriamo na tieto otázky dal výstižnú a historicky pravdivú a overenú odpoveď K. Havlíček-Borovský, keď v tejto súvislosti konštatoval, že každý národ z prirodzeného pudu túži po samostatnosti. Odhalil tak progresívny proces úsilia a zápasu národov o slobodu a nezávislosť národov, ktorého sme svedkami do dnešných dní.

Záverom môžne bez predsudkov konštatovať, že zjednocovacie úsilie rakúskych Nemcov a Maďarov o vytvorenie nacionálne jednotného maďarského štátu nemali logické ani historické opodstatnenie. Na toto poznanie prišli vládnuce kruhy oboch národov r. 1918, keď utláčaným národom veľkoryse ponukali to, čo r. 1848 im urputne odmietali.

Použitá literatúra: